|
Bojnický zámok patrí k najstarším a
najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku.
Stojí na travertínovej kope nad mestom. Prvá
písomná zmienka o existencii hradu je z roku
1113 v listine zoborského opátstva.
Pôvodne bol hradom dreveným a vyvinul sa zo
staršieho hradiska. Postupne v priebehu 13.
storočia bol budovaný z kameňa ako majetok
rodu Poznanovcov.
Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil
uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad
mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi
sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí
vystriedali ako majitelia ďalšie šľachtické
rody - Gilethovci, Leustachovci, Noffryovci.
V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval
bojnický hrad spolu s panstvom svojmu
nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po
smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili
Zápoľského vojská a obývali ho až do roku
1526.V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I.
hrad Alexejovi Thurzovi. Thurzovci hrad
upravili a prestavali na pohodlné renesančné
sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto
charakter renesančného zámku s rovnako
vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo
vnútorného nádvoria.
Po vymretí rodu Thurzovcov (v roku 1636)
hrad opäť pripadol korune. O rok neskôr v
roku 1637 dal cisár Ferdinand III. bojnické
panstvo Pavlovi Pálfimu do zálohy za
dvestotisíc zlatých. V roku 1643 dostali
Pálfiovci Bojnický hrad do dedičnej držby. V
Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a
hrad dostal barokovú podobu. Stavebná
aktivita na hrade utíchla koncom 17.
storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a
19. storočia podstatne nezmenila.
Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal
bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho
posledný šľachtický majiteľ - gróf Ján
František Pálfi. Gróf Pálfi sa rozhodol
prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor
použil francúzske gotické hrady z údolia
rieky Loiry, pápežský palác v Avignone,
gotické tirolské hrady i ranú renesančnú
taliansku architektúru.
Architektom neogotickej prestavby bol Jozef
Hubert. No architekt sa zjavne stal iba
nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko
vycibreným umeleckým vkusom. Sám Pálfi
kreslil, navrhoval a riadil všetky práce.
Táto posledná neogotická prestavba trvala 22
rokov (1889 - 1910).
Gróf Pálfi sa jej úplného dokončenia
nedožil, zomrel vo Viedni 2.júna 1908 ako
starý mládenec. Pretože nemal priamych
dedičov, čoskoro po jeho smrti vypukli spory
medzi príbuznými o dedičstvo. V roku 1923
bola uzavretá priateľská dohoda medzi
dedičmi grófa Pálfiho a československým
štátom, v ktorej boli určené zbierky, ktoré
nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých
zbierok grófa Pálfiho sa uskutočnili v
rokoch 1924 - 1926.
V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace
kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe
Benešových dekrétov pripadol jej majetok
štátu. Od roku 1950 je v zámku definitívne
umiestnené múzeum, ktoré je dnes súčasťou
Slovenského národného múzea. |